Jaskyňa mŕtvych netopierov

Telgártska slučka

Príbeh stavby unikátneho diela v Telgárte je zobrazením ľudského dôvtipu, šikovnosti a tvrdej práce. Dielo spod rúk kvalitných technických inžinierov je k obdivu dodnes a tma v tuneli mrazí cestujúcich usadených v moderných i historických vlakoch. Spojenie dômyselnosti a čarovnej prírody troch národných parkov je tak dokonalým magnetom návštevníkov a vlakových fanúšikov.

Príbeh slučky sa začal písať v roku 1920, keď sa návrhom ministerstva železníc uzákonil program výstavby železníc v Československu. Na základe tohto zákona sa mala postaviť aj jednokoľajová hlavná trať na trase Červená Skala – Margecany. Oficiálne sa so stavbou začalo o 11 rokov neskôr, keď 31. mája 1931 započal slávnostným výkopom stavbu pri Telgártskom tuneli alebo i tuneli Kornela Stodolu minister železníc Rudolf Mlčoch osobne.

Tak sa odštartoval príbeh 2,3 kilometrovej slučky, ktorá dômyselným spôsobom prekonáva 31 metrové prevýšenie do sedla Besník. Vzdialenosť medzi portálmi slučky je 83 metrov. Pred samotnou stavbou boli postavené baraky na ubytovanie a kancelárie. Všetok okolitý život sa sústredil na túto stavbu, zastavila sa dokonca práca v niektorých fabrikách, na pílach a práce v lesoch. Na celej stavbe pracovalo okolo 7000 robotníkov, nad mladistvými držali ochrannú ruku pracovníci ministerstva starostlivosti. Pre miestnych ľudí bola táto stavba veľkým prínosom a dlho očakávaným stabilným zamestnaním, no podmienky neboli ideálne, a tak bola železnica počas svojej stavby svedkom niekoľkých štrajkov počas hospodárskej krízy i po nej. Štátnu súťaž na stavbu tejto železnice vyhrali spoločnosti Müller & Kapsa a firmy Kruliš, Jáchymek a Schwarz.

Časť slučky tvorí 1,2 km dlhý tunel, ktorý nesie meno po slovenskom politikovi, signatárovi Martinskej deklarácie a priekopníkovi lyžovania na Slovensku Kornelovi Stodolovi. Ten sa pričinil o zlepšenie podmienok robotníkov, ktorý na tejto trati pracovali. Výstavba tunela stála 23 miliónov Československých korún. Žula na stavbu tunela bola použitá z dočasného lomu spod vrchu Tresníka. Tunel sčasti prechádza priamkou na úseku 83 metrov, no zväčša ide v oblúkovitej trati s polomerom 400 metrov a stúpaním 12,5‰. So stavbou tunela sa spája i jeden smutný príbeh, ktorý sa podáva z generácie na generáciu medzi miestnymi obyvateľmi. Vedúci stavby sa údajne tesne pred spojením tunela, ktorý sa súčasne kopal z oboch strán obával, že sa kvôli jeho mylnému výpočtu tunely nestretnú, a tak sa zastrelil. Krátko nato sa chodby spojili, no život mu to už nevrátilo. Pri stavbe tunela sa museli ľudia pasovať s rôznymi nástrahami ako tečúce piesky, či s obrovskými prúdmi podzemnej vody, ktorá odtekala rýchlosťou 35 l/s s ktorou neskôr plnili vodovod strážneho domčeka. V roku 1997 sa kvôli nevyhovujúcemu technickému stavu tunel opäť rekonštruoval. Počas rekonštrukcie bola pri vstupe do portálu tunela pre šťastie osadená soška svätej Barbory, patrónky baníkov.

 

Telgárt Penzión

Mnoho ľudí sa čuduje, prečo sa železničná zastávka stojaca pred vstupom do Telgártskej slučky nazýva Telgárt Penzión, keď sa v okolí žiadny penzión nenachádza. Nie vždy tak tomu bolo. V minulosti sa totiž bývalé baraky po dokončení stavby železnice prebudovali na penzión. Ich majiteľom bol talian Antonio Románi. Penzión bol tak známy aj v zahraničí. Navštívila ho napríklad talianska lyžiarska reprezentácia a počas 2.svetovej vojny sem prichádzalo mnoho nemeckých detí do školy v prírode.  Keďže bol penzión veľmi ďaleko od železničnej stanice, dobudovala sa ďalšia zastávka, aby mali návštevníci penziónu možnosť komfortnejšej prepravy. Prislúchajúc miestu, dostala pomenovanie Telgárt Penzión. Z pôvodného penziónu sa zachoval len veľký vonkajší bazén, ktorý dodnes pripomína začiatky rozvoja turistického ruchu v Telgárte.